Moja milá Anny

Milé opatrovateľky, ja žiadne vianočné príbehy nemám… Chvála Bohu som nikdy nemusela cez Vianoce robiť. Porozprávam Vám príbeh o mojej klientke Anny, odtiaľ som odchádzala deň pred Vianocami, dcéry sa dohodli na 3 dňoch opatery svojej mamy… A vrátila som tesne po Vianociach. Čakal ma aj vianočný darček.

Teda, stalo sa to po Vianociach. Jeden blízky známy, alebo rodinný známy zomrel. Ani neviem kto jej to povedal, len si to v tej svojej hlave uložila a začala konať. Domáhala sa, aby som zavolala na obecný úrad. Aby zosnulému vystrojili pohreb. Márne som jej vysvetľovala, že on má svoju manželku, rodinu, oni to vybavia. Nedala si povedať. Len trvala na svojom.

Niekto zvonil, bola to pani Gréta – suseda. Hovorím jej cestou po schodoch aký je tu problém, že Anny silou mocou ide vybavovať pohreb. Vyprskli sme smiechom obe. Nakoniec Gréta vraví Anny: „Prišla som pre vás, poďte so mnou do vinohradov, je tam teraz krásne.“ Bolo desať doobeda.

Rýchlo som všetko pripravila na odchod. Sadli sme do auta, vezieme sa hore, krásny výhľad hladká dušu moju. Anny sa vybrala so mnou na prechádzku a Gréta si šla po svojom. Boli sme už dosť ďaleko a preto vravím, vráťme sa späť. Stalo sa.

Naraz počujem zvony zvoniť, ťahali umieráčik za zosnulého. Anny akoby vystrelili, len domov a domov sa brala, nevydržala ani cestu v aute. Zastali sme pri úrade a Gréta s Anny šli dovnútra. Žmurkaním na seba s paňou pri pulte vybavili, že rodina si už pohreb vybavuje… Predsa len Anny každý poznal, vedeli aká je. Myslela som si, že problém je zažehnaný, čerta starého bol, to ešte len malo prísť.

V deň pohrebu došla dcéra aj s manželom. Povedali mame, že idú na pohreb. Vzala si mamin kabát, aby ona nemohla ísť z domu preč. To Anny neprekážalo. Ešte mi dcéra povedala, zdrž ju ako dlho môžeš. No zdržať sa dala, ale len krátko, naraz sa vychytila, vzala si kožuch zo skrine na seba a poď ho. Brala schody po dvoch, len som dávala pozor aby nespadla. Takúto som ju ešte nevidela. Ešte šťastie, že vchodové dvere dcéra zavrela na kľúč pred odchodom. Mala som čas sa obliecť a doobliekať Anny.

Tak potom vychystané sme pomaly kráčali do cintorína. Musela som ju zdržať, aby sme neboli skôr, ako sprievod. Tu je taký zvyk, obrady sa robia v kostole, ktorý je vzdialený od cintorína asi pol kilometra. Cestu do cintorína vezú zosnulého ako poslednú cestu, tu sa všetci modlia. My sme prišli do cintorína z opačnej strany, nie od kostola. Pravda, omša ešte bežala, ani ešte nebolo vidieť, či sa už vonku pred kostolom zhromažďujú smútoční hostia.

Anny prišla k jame, obzerá sa, v cintoríne je len služba, všetci sú na omši. Čo teraz, moja Anny sa vybrala oproti. Ešte ju zatiahnem k hrobu jej manžela, sú to drahocenné minúty. Snažila som sa ju zdržať, naraz počujem umieráčik. To znamená, že sprievod sa pohol smerom k cintorínu. Anny sa v momente vychytila a šla po strede cesty, ako bol jej zvyk. Presne na prostriedku.

V polovici cesty sme už boli oproti sprievodu, ťahám Anny na kraj, po každé sa mi vytrhla a rovno po strede oproti farárovi. No do čerta, čo teraz, nemôžem už nič urobiť. Je to tragikomédia. Len pozerám, čo sa teraz stane. Oproti idúci toto divadlo videli. Najprv šla dychová hudba ktorá hrala, potom šiel farár aj miništranti, potom viezli rakvu, za ňou pozostalí a potom šli ostatní.

Moja Anny bola asi desať metrov pred kapelou. Presne na prostriedku. Kapela zastala, ešte som raz skúsila Anny stiahnuť ku kraju, len sa mi vytrhla a stáli oproti sebe. Ja som bola na kraji cesty a čakala čo bude. Na jednej strane Anny a na druhej hudba. Všetko zastalo, celý sprievod stál. Hudba prestala hrať, rozostúpila sa v strede a chceli aby sa Anny dostala ďalej. Komické…

Vtom spoza hudby pristúpil pán farár k Anny a požehnal jej. A nahlas, pred všetkými ľuďmi jej povedal asi toto. Otočil si ju v smere sprievodu. „Poď ovečka, patríš aj ty do môjho stáda.“ Ľudia sa usmiali a sprievod sa pohol. Hudba začala hrať a Anny do taktu dirigovala. Spolu s farárom šla až po cintorínsku bránu. Tam nás už dobehli dcéra a zať. Po tichu hovorím, že som nič nemohla urobiť.

Nevadí. Podstatné bolo, zúčastnila sa pohrebu. Všetci ju poznali a všetci vedeli o jej chorobe. Pre mňa to vtedy bolo nepríjemné, ale čo narobím… Teraz mi je to smiešne, ale vtedy som sa hanbila, že som nedokázala udržať babku doma.

Moja Anny bola spravodlivá, veselá, ale aj prísna… No chorá. Všetci ju mali radi, napriek jej chorobe. Bola to prvá pacientka kde som sa naozaj mala dobre…

Marta Péková – opatrovateľka

Zažili ste aj Vy príbeh, o ktorý sa chcete podeliť? Napíšte mi: marta.kluchova@gmail.com

…

Čítali ste už tento e-book? Je zdarma, teda za email a je to taký úryvok z pripravovanej knižky opatrovateľky Marty Pékovej.

…

MOHLO BY VÁS TIEŽ ZAUJÍMAŤ:

Tlačená kniha: DENNÍK OPATROVATEĽKY – cesta do hlbín opatrovateľskej duše

Pravdivý príbeh slovenskej opatrovateľky v Rakúsku

Knihu si môžete zakúpiť na TEJTO STRÁNKE (klik)

Viac info o knihe nájdete TU