Som mrcha, ktorá hrá na city psychicky oslabených opatrovateliek. Alebo je to inak?

Dostala som email a neurobil mi vôbec dobre. A nie len, že mi neurobil dobre, ale prinútil ma zamyslieť sa nad tým, prečo vlastne robím to, čo robím, čo tým sledujem, kam smerujem…

Spomínaný email:

„Pani Kluchová, veľmi ma mrzí, že z opatrovateľstva si robíte svoj súkromný biznis. Nie, nie nie som človek, ktorý by si potrpel na nejakých nezmyselných materialnostiach, nie som ani človek závistlivý. ČO SI VŠAK ISTE MYSLÍM a o tom som i presvedčená, hráte na city psychicky oslabených OP. JE VEĽMI PEKNÉ AK ZDOKUMENTOVÁVATE SVOJE /možno i nie/ príbehy. Avšak viete koľko takýchto príbehov má každá jedna OP za sebou? Je mi však jasné, že rozhodnutie pristúpiť na váš biznis je na každej OP. Jedno však musím uznať menežujete svoj cieľ úplne podľa „PRAVIDIEL SÚČASNÉHO SVETA OBCHODU S ĽUDSKÝMI CITMI“

Najskôr som to oplakala, potom som sa zdôverila skupinke priateľov, ktorí mi počínanie panej veľmi pekne a trefne vysvetlili, takže sa mi hneď trocha uľavilo. Potom som chcela email vymazať a zabudnúť naň, no nedalo mi, musela som odpovedať, musela som sa postaviť za svoju prácu. Tak som odpísala.

Moja odpoveď:

Dobrý deň, pani L.

Ďakujem Vám za Váš názor, máte naň právo. No, skôr, ako niekoho odsúdite, mali by ste o ňom a dôvodoch a spôsobe jeho konania niečo vedieť.

Pred dvoma rokmi som nevedela vôbec pracovať na počítači. Bola som opatrovateľka, ktorá vedela maximálne zapnúť a vypnúť počítač a niečo polajkovať na fcb. O nejakej tvorbe webových stránok, práci v internetových programoch, či on- line marketingu som nemala ani šajnu.

Zaplatila som si niekoľko internetových kurzov, aby som sa všetky tieto veci naučila a stále si tie kurzy kupujem a stále sa učím nové veci, pretože svet ide rýchlo dopredu a to, čo bolo včera IN, dnes už je zastaralé.

Platím si prevádzku webu a celý automatizovaný systém, ktorý sa stará o to, aby moje emaily, články a eBooky odišli viac ako tisícke ľudí. Okrem webu spravujem tri facebookové stránky a dve fb skupiny. V čase môjho osobného voľna, čiže, keď iné opatrovateľky spia, prechádzajú sa, alebo pozerajú telku, ja sedím pri počítači a tvorím obsah na web a na fb stránky.

Zaplatila som si grafičku, tvorbu videa, výrobu meditácie- na mieru pre opatrovateľky.

Často mi ženy píšu a pýtajú radu a keďže neviem všetko a nechcem tie ženy nechať bez odpovede, musím si info pracne vyhľadávať a vzdelávať sa aj vo veciach, ktoré ja sama nepotrebujem, len aby som vedela poradiť. Všetko na úkor svojho voľného času.

Prestala som chodiť do prírody a s kamarátkami na kávu, nemám na to čas. Zničila som si zrak od ustavičného pozerania do počítača. Pred dvoma rokmi som žiadne okuliare nepotrebovala, dnes bez nich neprečítam nič.

Mám na webe okolo 50 článkov ZDARMA a 4 elektronické knihy, tak isto zdarma. To, že ste v mojej databáze, značí, že ste si niektorú z nich stiahli.

Mám na webe aj jeden jediný predajný produkt za pár eur, pretože by ma veľmi potešilo, keby sa mi vynaložená energia aspoň nejako vrátila nazad. Zatiaľ stále viac dávam, ako prijímam, aspoň na tej materiálnej úrovni. Koľko myslíte, že tých eBookov do mesiaca predám? Živí ma opatrovanie, nie písanie. Keby to moje pisálkovanie bol len a len biznis, dávno by som sa na to vykašľala, pretože ma to (zatiaľ) neuživí.

Ale musela som si kvôli nemu vybaviť živnosť aj na Slovensku, čo je spojené s behaním po úradoch a komplikáciami a výdavkami, ktoré by som nemala, keby som si ponechala živnosť iba v Rakúsku a cez pauzu vonku klebetila s kamarátkami. Nevadí. Viem, že sú ženy, pre ktoré má, to čo píšem, hodnotu a to je pre mňa dôležité.

Máte pravdu, je to tvrdý biznis. Biznis, ktorý ma baví, ktorý ma napĺňa a o ktorom som presvedčená, že má zmysel. Biznis, ktorému venujem všetok svoj voľný čas, často aj na úkor vlastnej rodiny.

Áno, dúfam a verím, že sa mi raz všetka tá vynaložená energia a čas vrátia naspať. Zatiaľ stále viac dávam, ako prijímam, ale ako som už napísala, veľmi ma to baví. Teraz ma môžete súdiť, ak si myslíte, že konám odsúdeniahodne.

S pozdravom Marta Kluchová.

P.S. Niektoré príbehy sú moje a niektoré nie. Ak dám na web príbeh, ktorý mi niekto poslal, vždy pod článkom uvediem meno autora! Ak si autor neželá byť menovaný, uvediem iba krstné meno, alebo nejaké anonymné meno, NIKDY nevydávam cudzí príbeh za svoj vlastný.

…

Pani mi už viac neodpísala, ani netreba. S odstupom času, ale cítim, že som nenapísala úplne všetko, čo mám na srdci, preto som sa rozhodla spísať to tu do článku.

Takže, prečo vlastne robím to, čo robím a čo tým sledujem? Tí, ktorí poznáte môj príbeh, viete, prečo som odišla pracovať do Rakúska. Tí, ktorí ho nepoznáte, môžete si ho prečítať tu…

…

Po rokoch strávených uponáhľaným životom som sa zrazu ocitla v Rakúsku, v domácnosti starého človeka a začala som žiť úplne iným životným štýlom a riešiť celkom iné problémy a situácie, než na aké som bola do vtedy zvyknutá. Takmer 20 rokov som bola naučená byť denne doma, v kruhu mojej rodiny a s mojimi deťmi a byť mamou bola moja hlavná životná náplň a zmysel môjho života.

…

Potom sa zrazu všetko zmenilo. Zrazu som zistila, že domácnosť funguje aj bezo mňa a že život doma sa nezastavil, ale ide ďalej, aj bezo mňa. Bolo pre mňa dosť ťažké zvykať si na život a fungovanie v cudzej rodine. Mala som pocit a niekedy ho stále mám, že keď som v práci, život plynie okolo mňa, že nežijem. Žijem iba keď som doma.

Práca sa mi páčila, ale nenapĺňala ma vnútorne tak, ako som si predstavovala. Stále som mala pocit, že mi niečo chýba. Potrebovala som sa realizovať aj inak, nie len prácou okolo klienta a jeho domácnosti. Čítanie kníh a hranie „človeče“ mi nestačilo.

Vrátiť sa k práci na Slovensku som sa nechcela, konečne som dosiahla to, po čom som túžila- odísť do zahraničia. Toto som predsa dlhé roky chcela, ale keď som to dosiahla, zistila som, že mi to zase až také šťastie, ako som dúfala, do duše neprinieslo. Túžila som byť doma so svojou rodinou a zároveň byť finančne zaopatrená a nestrachovať sa každý mesiac, z čoho zaplatím šeky. A túžila som robiť niečo, čo by ma bavilo, tešilo, napĺňalo.

Lenže ja som po tých rokoch behania okolo detí, domácnosti a práce úplne zabudla, kto vlastne som a čo ma baví a teší…

Začala som sa viac pohybovať na internete a hľadať rôzne spôsoby, ako dosiahnuť spokojnosť v duši tam, kde práve som. Začala som sa pohybovať na skupinách opatrovateliek a čítať ich príbehy, hltala som každé slovo a prišla som na to, že nie som sama, kto má také pocity, ako ja, že to väčšinou prežívame veľmi podobne, že nie som nenormálna, keď mi je smutno za domovom…

Veľmi mi pomáhalo písať si denník a dlho som si ho písala iba sama pre seba. Pretieklo veľa vody, než som dostala odvahu, výjsť s tými mojimi písmenkami na svetlo sveta. A keď som tak urobila a začali mi chodiť ďakovné emaily od čitateliek, pochopila som, že toto je moja cesta. Že to je to, čomu sa chcem popri opatrovaniu venovať.

Sprevádzať opatrovateľky a ženy pracujúce v zahraničí, byť im bútľavou vŕbou a chápajúcou dušou. Som stále na začiatku a neviem, kam ma toto moje snaženie zavedie. No v hĺbke duše cítim, že to moje denno denné vysedávanie pri počítači má zmysel, minimálne pre mňa a dúfam a verím, že nie len pre mňa, ale aj pre iné ženy s podobným osudom. Ženy, ktoré prežívajú to, čo ja a rady ma čítajú, tak ako ja rada čítam ich príbehy. Zdieľaním svojich príbehov si totiž môžeme pomôcť navzájom.

Bola by som veľmi rada, keby ste na mojom webe a blogu našli povzbudenie, pochopenie a hlavne istotu, že v tom nie ste sama. Môj sen je vytvoriť postupne také webové stránky, ktoré budú opatrovateľkám naozaj pomáhať, ešte nemám presnú predstavu, no tá sa časom vykrištalizuje. Čaká ma veľa práce, ale baví ma to a dáva mi to zmysel.

Ak pomáhame iným, pomáhame aj sami sebe.

Pani mi napísala, že hrám na city psychicky oslabeným opatrovateľkám. Nuž, možno má pravdu, ale to by som sotva zvládla, keby som sa do ich pocitov nevedela vžiť. A viem sa do nich vžiť len a len preto, že sme na jednej lodi. Že prežívame to isté. Dôležité je, nezostať v tom sama.

Takže, prečo to vlastne robím? Chcela som pomôcť sama sebe, áno začala som čiste zo sebeckých dôvodov. Postupne som zistila, že pomáham aj iným a že ma to baví a teší. Sebe som pomohla, Teraz už ide len o to, zistiť, či to, čo má zmysel pre mňa samotnú, má zmysel aj pre iných. Verím, že áno.

Spojila som to, čo ma živí, s tým, čo ma baví. Opatrovanie je to, čo ma živí. Opatrovateľské príbehy- to je zase to, čo ma baví a napĺňa a oboje je prepojené. Pomáha mi, čítať a písať opatrovateľské príbehy a teší ma posielať ich do sveta a zdielať ich s inými ľuďmi.

…

Viem, že opatrovať budem ešte veľmi, veľmi dlho. K práci na Slovensku sa už zrejme nevrátim, veď kto by ma už v tomto veku zamestnal? Ja chcem ale viac. A tým „viac“ sú pre mňa moje webové stránky a písanie o opatrovaní a pre opatrovateľky. Kým budem opatrovať, budem aj písať a posielať moje písmenká do sveta. A budem sa tešiť z každého pozitívneho ohlasu.

Na šťastie takéto emaily, ako mi poslala spomínaná pani mi nechodia často. Za to mi však chodia iné, ktoré mi spríjemňujú moje opatrovateľské dni a dodávajú chuť do ďalšej práce.

Napríklad tento:

„Milá Martuška, chcela by som sa Vám pochváliť. Vďaka Vašej inšpirácii som sa po ukončení opatrovateľského kurzu a pol roku odhodlávania konečne rozhodla zmeniť svoj život a posunúť sa ďalej. Nebolo to vôbec ľahké, dlho som svoje rozhodnutie zvažovala a dosť o sebe pochybovala, ale nakoniec som to predsa urobila – prvýkrát vo svojom živote som dala výpoveď zo zamestnania, z ktorého sa odchádza len do dôchodku. A som veľmi rada, že som sa takto rozhodla. Nakoľko som s nemeckým jazykom problém nemala, podarilo sa mi celkom rýchlo získať dobrú prácu. Som veľmi spokojná a hlavne nezávislá a sebestačná. Veľmi pekne ďakujem aj za Váš darček aj keď najväčším darom je pre mňa práve to „nakopnutie“.

Viac ohlasov od čitateliek si môžete prečítať TU

A presne pre tieto žienky tvorím. Ďakujem, že ste 🙂

Marta Kluchova

Som virtuálna asistentka a opatrovateľka v domácom prostredí. Milujem moju rodina a malého synka, ktorého som dostala do daru v pokročilom veku. Niekoľko rokov som pracovala ako opatrovateľka seniorov v Nemecku a Rakúsku a preto dôverne poznám starosti aj radosti turnusových opatrovateliek. Mám rada cestovanie, knihy, písanie... Som zberateľka príbehov - hlavne opatrovateľských. Nemám rada stereotyp, zmena je pre mňa život, prijímam výzvy na vzdory strachu a som vďačná za každý nový deň. Som autorkou eBooku SOM OPATROVATEĽKA- Dva životy jednej ženy a eBooku MôJ DVOJITÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY , a tiež knihy DENNÍK OPATROVATEĽKY . Baví ma inšpirovať ľudí k tomu, aby sa nebáli prekračovať vlastné hranice. Viac o mne sa dozviete tu >>

Kniha:

DENNÍK OPATROVATEĽKY

Cestujete do zahraničia, ostávate na turnusy a pracujete 24 hodín denne? Máte pocit, že vaša práca je psychicky náročná a vyčerpávajúca? Cítite sa unavená a obávate sa budúcnosti?

ROZUMIEM VÁM!

Aj ja som Opatrovateľka.

Aj mne býva smutno za rodinou, deťmi, priateľmi. Aj ja občas plačem v noci do vankúša.

Som žena ako vy. Na Slovensku mama, v Rakúsku opatrovateľka, žijúca cudzí život.

V tejto knihe nájdete mnohé opatrovateľské zážitky, myšlienky, smútky aj radosti. Nazrite do knihy a ja vám sľubujem, že so mnou budete plakať aj sa smiať a že sa v nej mnohé nájdete.