Ďalšie rozprávanie zo série Vašich opatrovateľských príbehov. Naša práca je ťažká, ale mnohokrát aj poprepletaná milými zážitkami, o ktoré sa chceme podeliť. Toto je rozprávanie ženy, ktorá sa vybrala opatrovať do Nemecka a napriek počiatočným obavám tam našla veľmi milých ľudí, ktorí ju k sebe prijali ako vlastnú rodinu. Jeden z mnohých príbehov, obyčajný a predsa neobyčajný, tak ako všetky príbehy, ktoré nám napísal život.
Po 15 hodinovom cestovaní sme konečne dorazili do cieľa, k mojej prvej rodine. Bola som veľmi unavená, ale vtedy som to vôbec necítila. Zvedavosť a všetky tie pocity, ktoré všetky opatrovateľky veľmi dobre poznajú, ma prebudili.
Vo dvore už na mňa čakala moja striedačka Eva a sympatická usmievavá žena, ktorá ma veľmi milo objala a povedala, že jej pokojne môžem tykať. “ Veľmi milá“, myslela som si, ,, Iste budeme kamarátky“.
Kým Krista- nevesta babky, o ktorú som sa mala starať, ponúkla šoférom kávu, Eva mi chcela ukázať dom. Trošku ďalej, v záhrade, som zbadala niekoho sedieť pri stole s bezvýznamným výrazom v tvári. Sedel tam ako socha.
Išli sme dnu do domu. Starý nábytok, hrnčiarska dielňa, izby celkom príjemné a naposledy moja izba. Hneď mi padli do oka krásne kvety vo váze a pod nimi pohľadnica s textom: ,, Herzlich wilkommen bei uns, Andrea “
,, Tie kvety sú pre mňa? “
,, Pravdaže, aj mňa tak čakali. “
,, To je veľmi milé. Ale kde je babka? Dúfam, že nie je v nemocnici?“
,, Videla si vonku tú starú ženu, ktorá sedela pri stole? “
,, Ale veď to je muž? “
Keď som zistila, že starý muž, s nepriateľským výrazom v tvári je vlastne babka, o ktorú sa budem starať, išla som ku nej do záhrady, kde sedela. Predsa už by sa patrilo aj zoznámiť. Pozdravila som ju a chcela som jej podať ruku, ale ona sedela ako drevo, žiaden pohyb, ani na mňa nepozrela.
No bude to tu veselé- myslela som si. Prišla von za mnou aj Eva, moja striedačka. ,, Nechaj ju, je veľmi nepriateľská k cudzím, ale pomaličky si na teba zvykne. Ani jej nehovor, prečo si tu, stačí, keď povieš, že si tu na návšteve. Rodina je veľmi dobrá, oni ti pomôžu. “ Zobrala kabelku a nastúpila do auta.
Ako sa auto vzdialilo, tak rástla v mojom vnútri neistota. ,, Bože, čo ja budem robiť s touto babkou?! “
Krista, nevesta babky, ma pozvala ku nim na raňajky. Stôl kráľovsky prestretý, pohostila ma tak, ako vzácneho hosťa.
Rozprávala sa so mnou pekne a pomaly, aby som rozumela. Konečne som sa dozvedela, že moja klientka má demenciu. Veľa sa prechádza vonku, okolo domu, ale nikdy nezablúdi.
Po raňajkách ma poslala spať s tým, že ona aj navarí a bude dávať pozor aj na babku. Rodina naozaj bude zlatá, pomyslela som si a pokojne som zaspala.
Babička, o ktorú som sa starala, trpela alsheimerom a demenciou. Keď bolo horúco, poobede sme zvykli sedávať v chládku, v záhrade.
Raz na stole ležali nemecké noviny. Babka ich vzala do ruky, ale dole hlavou a tvárila sa, akoby čítala. Ako som ju sledovala, premýšľala som, aká zákerná je jej choroba. Telesne je zdravá, ale na nič sa nepamätá, niekedy ani na svoju rodinu, ktorá tu býva. Ani z novín nič nemá, ani obrázky nevníma.
O chvíľu zložila noviny. Nazrela som aj ja do tých novín. Niečo som aj prečítala, aj keď som len polovicu z toho rozumela. Zrazu ma vyrušil babkin hlas.
,, Neviem, čo tam môže byť také zaujímavé, veď nič nové tam nepíšu.“
Hneď som si spomenula, že opačne držala noviny a nedokázala som zadržať smiech. Bolo mi to smiešne aj smutné. No niekedy mi s ňou bolo aj ťažko.
Babka alsheimerka celý mesiac, kým som tam bola, nevedela pochopiť, prečo som u nich. Jeden cudzí človek, ktorého nikdy predtým nevidela, teraz býva v jej dome. Po večeri, ako vždy, sedeli sme v záhrade. Jej rodina už bola doma. Jej syn pracoval v záhrade od nás len niekoľko metrov ďalej.
Babka mi hovorí : ,, Prečo neidete domov, veď už je večer? Chcete tu aj spať?“ Chvíľu som rozmýšľala, čo mám na to povedať, veď som sa jej to snažila vysvetliť viackrát, ale márne. Ona sa medzitým sa otočila k synovi a hovorí:
,, Tá madam nechce vôbec ísť domov, čo si ona myslí, že tu bude aj spať?! “ Syn už mal z toho dosť : ,, Tá madam ti varí, perie, upratuje a všetko, čo okolo teba treba urobí a samozrejme tu bude aj spať! “
Večer, keď som porozprávala manželovi svoje zážitky, on mi hovoril: ,, Akoby si bola na výlete a nie v práci.“
Naozaj tak to bolo. Rodina na mňa netlačila, čo všetko mám urobiť cez deň. Veľmi dobre vedeli, že s babkou to nie je vôbec ľahké.
Keď prišli domov tešili sa, že všetko okolo babky je v poriadku. Väčšinou v tom čase sme sedeli s babkou v záhrade. Jej syn a nevesta mali vo zvyku s nami vypiť kávu a dali sme si zmrzlinu.
Potom som mala riadnu nemeckú konverzáciu, čo trvalo minimálne hodinu. Porozprávali mi celý deň v práci, rôzne zážitky aj minulosť rodiny. Cítila som sa tam, ako ich rodinný príslušník.
Brávali ma so sebou na krátke výlety. Keďže žili pri švajčiarskych hraniciach, len niekoľko km od Rýnskeho vodopádu- najväčšieho vodopádu v Európe, zobrali ma tam niekoľkokrát. Bolo to tam nádherné.
V tejto oblasti Nemecka väčšina ľudí rozpráva švajčiarskou nemčinou. To je celkom iný jazyk. Raz ma zobrali na grilovačku ku kamarátom do Švajčiarska. Spoločnosť, nálada aj jedlo bolo dobré, ale mala som jeden problém. Rozumela som len každé desiate slovo.
Možno vám napadlo, že kto bol medzitým s babkou. Pri prvej takej príležitosti som zostala veľmi prekvapená, keď mi hovorili: ,, Nič sa jej nestane a keď prídeme domov, vtedy jej stačí ísť spať. “
Takže hoci som bola v práci, mala som sa u nich výborne. Ja som sa starala o babku a babkina rodina sa postarala o mňa a o to, aby som sa u nich cítila, ako na dovolenke.
Máte aj Vy nejaké opatrovateľské, či cestovateľské príhody o ktoré by ste sa chceli podeliť? Napíšte mi 🙂
Kniha:
DENNÍK OPATROVATEĽKY
Som žena ako vy. Na Slovensku mama, v Rakúsku opatrovateľka, žijúca cudzí život.
V tejto knihe nájdete mnohé opatrovateľské zážitky, myšlienky, smútky aj radosti. Nazrite do knihy a ja vám sľubujem, že so mnou budete plakať aj sa smiať a že sa v nej mnohé nájdete.