Ako prežiť pracovné Vianoce

Tento rok budem na Vianoce robiť. Nevyhnem sa tomu, hoci by som rada. Keď som bola po prvý krát na Vianoce v práci, povedala som si, že nikdy viac. Ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Kolegyňa už Štedrý večer robila viac krát, takže teraz to, či chcem – či nechcem, padlo na mňa.

Vianočné záskoky máme zakázané, takže možnosť využiť záskok neprichádza do úvahy. Babkini príbuzní majú vlastné rodiny a vlastné životy a ako to už býva, na babku na Vianoce nemajú čas. Vziať si svoju rodinu do Rakúska by som možno mohla, keby chceli všetci ísť, no na to ich nenahovorím.

Zostala mi posledná možnosť. Urobiť si doma náhradný Štedrý večer – niekedy inokedy a nájsť spôsob, ako ten pracovný Štedrý večer prežiť čo najlepšie a pokiaľ možno bez zbytočného smútku na duši.

A tak som premýšľala a premýšľala a vymyslela som. Budem zbierať a čítať príbehy iných opatrovateliek. Urobím si pracovné Vianoce, strávené prácou ktorú milujem, na blogu – venovanom opatrovateľkám.

Vianoce milujem od malička. Pamätám si, ako som sa v detstve nevedela dočkať a netrpezlivo rátala dni v kalendári, ako som sa hrabala mame v skrini a hľadala darčeky, ako som sa vytešovala z prvého snehu, vianočných rozprávok a maminých koláčov. Vianočná atmosféra mala pre mňa vždy výnimočné čaro.

Nie všetky sviatky však boli pohodové. Boli aj Vianoce, ktoré som strávila v nemocnici. Naši hovorievali, že kto odíde od štedrovečerného stola, už sa k nemu nevráti. Mne sa tá predpoveď splnila. V nasledujúcom roku po mojich nemocničných Vianociach som sa vydala a odsťahovala od rodičov a viac som nikdy neslávila Štedrý večer s oboma rodičmi.

Týmto sa uzavrela kapitola s názvom „Vianoce môjho detstva“ a začala nová, s názvom „Vianoce pre moje deti“.

Keď sa mi narodili deti, začala som Vianoce vnímať celkom inak. Celé to vianočné čaro pre mňa nadobudlo nový rozmer. Zrazu som to bola ja, v pozícii mamy, ktorá chystá pohodové sviatky pre svoju rodinu. Všetko to varenie, pečenie, nákupy a zhon mi stáli za tie rozžiarené detské očká pri stromčeku. Bavilo ma byť mamou na plný úväzok a pripravovať Štedrý večer. To, čo iní nazývajú predvianočným zhonom som si celkom vychutnávala.

Len čo deti odrástli, odišla som pracovať do zahraničia ako opatrovateľka. Prišli sviatky a zrazu som si uvedomila, že už si nemôžem urobiť voľno ako som mohla vo fabrike, vypnúť na pár dní stroj a sviatkovať. Babku som vypnúť nemohla.

V tom roku zomrel môj otec a ja som si nevedela predstaviť nechať mamu na sviatky samu – po prvý krát bez otca. Vtedy som sa trošku ,,pochytila“ so striedačkou, aj ona chcela byť na sviatky doma. Vyriešil to babkin syn, ktorý ma pustil domov a vzal si babku na starosť. Klobúk dolu, bolo to od neho pekné gesto. Pre skrátený turnus som síce odchádzala s malou výplatou, ale vôbec mi to nevadilo, hlavne, že som išla domov.

O rok na to som bola postavená pred inú voľbu. Pracovala som v novej rodine, kde mi bolo hneď jasné, že príbuzní sa o babku nepostarajú. Moja dcéra mala vtedy stužkovú a ja som sa mala rozhodnúť, či pôjdem na stužkovú a potom odrobím sviatky, alebo zmeškám stužkovú a prídem na Vianoce domov. Iste už tušíte, ako som sa rozhodla. Dcérina stužková je predsa iba raz za život, to som si nemohla nechať újsť.

Odbavili sme teda stužkovú a pred Vianocami som nastúpila na turnus. Bola som odhodlaná svoje prvé sviatky v At prežiť čo najspokojnejšie. Všetko som urobila tak ako doma. Jedlo, výzdobu, zašla som aj do kostola. Žiadne vianočné čaro sa ale nedostavilo. Bolo mi ľúto, že nie som doma. Stále som čakala na nejaký zázrak, že niekto príde po babku a pošle ma domov. Nikto neprišiel. Štedrý večer som tajne sama prefňukala do vankúša.

Nasledujúce roky sa mi darilo tomu vyhýbať, tento rok sa však nevyhnem. Už viem, s čím mám počítať, bude to zlé. Bude to smutné. Ale nechcem sa ľutovať. Vianoce si spravím doma neskôr a tieto pracovné prežijem pracovne. Viem, že v tom nie som sama, že aj iní sú na tom tak ako ja. Babka mi síce povedala, aby som išla domov k svojim, že ona bude spať 🙂 , no to jej predsa nemôžem urobiť 🙂

Premýšľala som, čím by som si to mohla trocha oživiť. A ako som už spomínala vyššie v článku, rozhodla som sa, že na miesto pozerania našich tradičných rozprávok (ktoré v rakúskej telke aj tak nedávajú) budem čítať vaše príbehy. Rada by som sa dozvedela, ako pracovné Vianoce vnímate a prežívate vy, či tiež tak zle, alebo to zvládate ľavou zadnou? Píšte mi na email: marta.kluchova@gmail.com

Rada sa budem od vás inšpirovať, ako prežiť pracovné sviatky bez ujmy na duši a na srdci.

Želám Vám krásne – pohodové sviatky. Vaša Marta

…

Tento článok – v rozšírenej verzii, nájdete aj v mojej knihe:

 DENNÍK OPATROVATEĽKY – cesta do hlbín opatrovateľskej duše

Pravdivý príbeh slovenskej opatrovateľky v Rakúsku