Babka Adelka

Úryvok z elektronickej knihy: NESNÍVAJ, DRŽ SA PRI ZEMI…

Potichu som otvorila dvere do bytu, pani Adele nás už čakala. Bola to 83 ročná maličká, drobná žienka, ale očká mala bystré. Podala som jej ruku, pozdravila, povedala svoje meno. Magda, moja striedačka, sa len usmievala. Ešte v ten deň mi ukázala veci, ktoré pri svojej práci budem potrebovať a čo a ako robiť.

Predviedla mi ako ovládať práčku, ako nasúkať babku do vane, ukázala lieky, knihu kam sa zapisuje stav pacientky a ešte veľa vecí. Naraz bolo toho dosť veľa informácií.

Pani Adele bola milá osôbka. Pokiaľ na tom bola dobre, vládala sama chodiť, tak sme chodili k starému ramenu Dunaja. Dalo sa sedieť na lavičkách. Ľudia sa kúpali aj opaľovali. Adele bola chorá, mala aj cukrovku. Každé ráno som najprv musela zmerať hladinu cukru, ešte v posteli pichnúť inzulín, nechať poležať. Potom nasledovala ranná hygiena, umyť, obliecť.

Medzi tým pripraviť raňajky, posadiť ku stolu, obložiť vankúšmi, aby nespadla zo stoličky. Diagnóza-Parkinson, začínajúca demencia a diabetes. Stačí! Jednoduché to veru nebolo.

Babka mala jedného syna. Chodieval len sporadický, hlavne cez obed lebo, mal obedné voľno. Chodil veľmi potichu, alebo stál za dverami a načúval.

Pani Adele mala veľa zlata, rada bola ním ovešaná, ale len dovtedy pokiaľ nezačula otvárať dvere a svojho syna. V tom momente, ako rýchlo vedela schovávala zo seba všetko pod vankúš na gauči. Syn sa veľmi hneval, keď ju videl takú ovešanú… Pozorovala som babku, mala poriadny rešpekt pred synom.

Nesmela sladkosti jesť! Ale zbožňovala vianočku s maslom a lekvárom, nie hocijakým, ale marhuľovým. Zbytočne som ju odhovárala, nedala si povedať. Vtedy cukor vyletel ako šíp smerom na hor. Bola veľmi hyperaktívna.

Nechcela pampers-nohavičky nosiť, bola inkontinentná, každú chvíľu sme bežali na toaletu. Koľko krát už bolo neskoro pocikala sa cestou.

Vzhľadom k jej chorobe strácala rovnováhu museli sme dávať veľký pozor aby nespadla. Mala svoj vozík- rolátor, bola všade, do všetkého zabŕdla, nič nenechala na pokoji.

Mali sme doma hroznový cukor pre prípad, že jej bude treba, bolo to tak zaužívané. Beda keď ho našla, musel byť schovaný, inak si ho zobrala nastrkala v skrini do svojho oblečenia.V núdzi, chodila sa ním prikrmovať. Nemala som ani tušenia čo na mňa čaká.

Jedného dňa som išla do obchodu. Babka driemkala, pozerala rozprávku. Nebola som dlho, asi dvadsať minút. Za ten čas zjedla cukor, neviem koľko, no bola taká nabudená až hrôza…, to som ešte netušila čo bude v noci. Celú noc bola zlá, nechcela spať len vystrájať.

Na druhý deň som ju sledovala čo robí a odkiaľ berie cukor. Oplatilo sa, videla som ju v skrini ako si prezerá vrecká, hľadala ďalší cukor. Vybrala som jej z oblečenia asi dvadsať kociek cukru.., potom bol istý čas pokoj.

Až raz prišla jej vnučka a priniesla jej bez môjho vedomia zase cukor. Tej noci bola pani Adelka zase zlá. Večer sme šli normálne spať, myslela som si že bude pokoj, opak bol pravdou. Celú noc bolo relatívne ticho, až nad ránom sa zobudím na šuchot!

Idem pozrieť čo môj POKLADÍK stvára a skoro ma trafilo!! Pani Adelka si v noci zase dala cukor a do rána rozmontovala nočnú lampu aj s nočným stolíkom. Kábel vytrhla zo steny, bola vypadnutá elektrika …a mne bolo jasné, že musím ráno zavolať synovi, nech príde všetko opraviť!

Keď syn všetko opravil, ja som nám uvarila kávu, sadli sme si v kuchyni a rozprávali sme sa. Povedal: „Je zaujímavé, že malú vnučku síce má rada, ale hrať sa s ňou nechce.“ Hovorím: „Viete, pomaly je aj ona tým dieťaťom.“ Vôbec som sa tomu nedivila, mala svojich chorôb dosť. Už som dávala väčší pozor na pani Adelku.

Keď už bola nemobilná, nevedela po schodoch, len s rolátorom po byte. Žiadna výhra byť celý deň zavretá v byte. Raz prišiel syn a hovorím mu: „Zožeňte pre vašu matku rollschtul, teda vozík.“ Najprv len pozeral na mňa, potom sa bez slova kamsi vytratil.  Na tretí deň niekto zvoní pri dverách. Otvorím a čo nevidím, syn stojí pri dverách aj z rolschtulom, ale akým! Ha, ha, ha!

Vozík bol červený, rozheganý, na prvý pohľad vyzeral ako zo šrotu. Musela som sa tváriť vážne , nedalo sa. Syn mi hovorí je dobrý len ho treba umyť a môžete ísť von.

„Kde ste ho dostali?“ Pýtam sa.

„Môj kolega mal mamku, už je nebohá, tak mi dal vozík, my ho ešte použijeme.“

Ach jaj, tá hrôza! Vozík bol vážne červený a z roku raz dva. Bol taký rozheganý, že každé koleso išlo iným smerom. To sa nedalo poriadne tlačiť, riadiť, vozík sám šiel, kam chcel. Keď som sa posadila do vozíka mala som obavu či nespadnem. Ha, ha, ha, kde mal babkin syn oči, odkiaľ to dovliekol hádam zo smetiska, či čo!

Veď takéto veci zbierajú u nás bezdomovci, vozia ich na šrotovisko a predávajú za pár éčok…. No ale mali sme čo sme chceli. Šla som do pivnice doniesla dajaké náradie a čo sa dalo som podoťahovala a opravila, čo som vedela.

Nakoniec, po popoludňajšom mordovaní sa s vozíkom, bol pojazdný …. ako tak. Ale ako von? Najprv som v ruke zniesla z poschodia vozík, potom obliekla babku, a pomaly sme po schodoch zišli do vchodu. Ja som bola už oblečená..ešte vodu, niečo do tašky, zavreli sme byt a poďme na prechádzku.

Chodili sme po meste všade kam sme mohli. Ako tak chodíme po meste, naraz vidím predajňu s kamienkami. Vojdem, to je krása! Toľko pekných kameňov som ešte nevidela. Samozrejme bol problém. Predajňa bola malá, vozík sa tam nezmestil a babku vonku som dlho nechcela nechať. Tak som len rýchlo očami preletela predajňu, hovoriac si:

“ Ja sa sem ešte vrátim, ale sama.“

Musím povedať, že babka Adelka veľmi zabúdala. Na prechádzke sme vždy opakovali meno sestier, meno syna, vnučky, stále dokola. No vždy vedela cestu naspäť, aj napriek jej starobe a chorobe.

Jedného dňa ma prišla vymeniť Magda a hovorí mi: „Našla som si inú babku, zostaň tu, nech ti syn zoženie striedačku, ty mu nič nesľubuj.“

Aj sa stalo. Prišlo mi ľúto, s Magdou sa dobre pracovalo. Ale taký je život, nič sa nedá robiť.

Syn mi vraví: „Môžete ísť domov, príde Polka a ona bude vaša striedačka.“

„Dobre, hovorím, ale nech príde prv, nech jej ukážem čo a ako.“

Syn sa len okúňal nemal sa k tomu, aby doviedol novú pani. Vypoklonkoval ma z bytu von. Musela som ísť preč, nechcel aby som sa stretla s novou paňou. On počká kým príde nová pani. Pani prišla, bola to Rumunka neďaleko za hranicami Maďarska.

Ani to by mi nevadilo, len chúďa nevedela nič. Nepodala babke inzulín a dostala ju do glykemického šoku. Prišiel notruf a lekár nadával jej, ako môže také niečo urobiť. Prečo sa neopýtala. Babkina lekárka mala svoju ordináciu len o poschodie vyššie. Toto všetko pani nevedela a ani netušila. Bola to synova chyba. Milú babku vzali do nemocnice. Tam ju museli zase dať do kopy.

Prídem na svoju službu a len počúvam čo všetko sa tu za ten čas stalo. Hovorím synovi: „Toto ste potrebovali? Ak ste chceli jej dať menej ako mne, tak ste mi mali povedať, my sme sa mali dohodnúť, aby som sa s ňou o peniazoch nebavila a vybavené!“

Viete aj prísna som bola, babka za synovu chybu platí zdravím. Napísala som postup, ako treba s babkou zaobchádzať, aby sa aspoň tým riadila. Musela som často kontrolovať striedačku, nebolo všetko v pohode.

Adelkin odchod bol veľmi bolestivý. Spadla zo stoličky zlomila si stehenný kĺb a za dva mesiace sa porúčala. Bolo to pred Silvestrom.

„Ahoj babka Adele.“…Už som bola zbalená, všetky svoje veci som mala v kufríku, tu si spomeniem na predajňu a kamienky. Škoda už je neskoro, príde pre mňa syn autom, už sa nestihnem vrátiť, možno nabudúce….škoda…..

Marta Péková – opatrovateľka v Rakúsku

Elektronickú knihu- NESNÍVAJ, DRŽ SA PRI ZEMI, si môžete ZDARMA stiahnuť na TEJTO STRÁNKE (kliknite)

Máte aj vy svoj opatrovateľský príbeh o ktorý by ste sa chceli podeliť? Napíšte mi.

marta.kluchova@gmail.com