Diagnóza – opatrovateľka

Vraví sa, že človek mieni, život mení. Osud nás niekedy zaveje tam, kde by nám ani vo sne nenapadlo. Ako dieťa som snívala, že raz budem pracovať v detských jasliach. Na zdravotnú školu ma nevzali, tak som sa nejakým čudným riadením osudu ocitla na škole odevnej. Šitie bolo mojím chlebíkom roky rokúce a možno by to tak bolo do dnes, keby sa pomery na Slovensku nezmenili na toľko, že som sa šitím nevedela uživiť.

Moje ďalšie medzipristátie na pár rôčkov bolo v automobilovom priemysle. Bola to práca pre ženu fyzicky náročná. Nepatrím medzi veľmi  odolných jedincov a nočné smeny som znášala fakt zle. Už vtedy vo mne začal hlodať nápad, skúsiť to ako opatrovateľka. Nemala som ani tušenia, čo táto práca obnáša, s opatrovaním seniorov som nemala žiadne skúsenosti.

Dnes už sú to roky, od kedy som, ako tisícky slovenských žien, prvý krát vycestovala za prácou. S babičkou sme si na seba zvykli a tvoríme zohraté duo a ja som šťastná, že som sa na to dala. A to aj napriek tomu, že žijem životom  tak trocha schizofrenickým.

Jeden život na Slovensku a druhý v Rakúsku. Každý, z mojich dvoch životov je iný. Keď som pracovala vo fabrike, nemyslela som si, že sa raz budem v práci nudiť. Doma aj v robote som vždy mala čo robiť a môj bežný deň mal stále menej hodín, než som potrebovala. Nejaké voľnočasové aktivity vtedy neprichádzali do úvahy, žiaden voľný čas som nemala.

Zrazu som sa ocitla v domácnosti starého človeka, kde čas plynie akosi veľmi pomaly, dokonca mám niekedy pocit, akoby sa zastavil. Ja, pred tým človek večne uponáhľaný a vystresovaný, som odrazu mala more času na varenie, aj na upratovanie a pri babičke som sa musela naučiť žiť slimačím tempom, aby sme sa zohrali. Keby som nebola pol na pol v práci a doma, asi by som načisto zlenivela.

Na šťastie mám ale aj iný život, ktorý je pravým opakom, toho pracovného a tento môj domáci, slovenský život sa ma vytrvalo snaží udržať v kondícii. To, čo som inokedy riešila celý mesiac, musím teraz stihnúť za necelé dva týždne a niekedy je to naozaj fuška.

Počas tých dvoch týždňov doma by som chcela dohnať všetko možné, byť skvelá matka a žena s dokonalou domácnosťou, popri tom každý deň dať rodine teplé jedlo na stôl, obehnúť kamarátky, obehať všetky možné úrady, pretože si akosi kladiem za povinnosť vybaviť všetko, na čo ostatní nemajú čas. To všetko sa samozrejme za dva týždne nijako nedá stihnúť.

Jedna z mojich opatrovateľských diagnóz sa volá „výčitky svedomia“.  Občas si vyčítam, že nie som dokonalá matka a žena, že som stále preč a nie som s deťmi, keď ma potrebujú. Je to asi naozaj choré, pretože moje deti sú dospelé a pravdepodobne ma už zďaleka nepotrebujú tak, ako potrebujem ja ich.

Výsledkom mojich mozgotrapných samozožieracích myšlienok je potom to, že si rodinu tak trocha kupujem, snažím sa moje- výčitkami dohryzené svedomie učičíkať tým, že keď som doma, tak im všetko kúpim a doprajem a potom sa nestačím čudovať, kam sa tá moja výplata zase podela. Ľudia moji, ja vám niekedy fakt neviem, na čo robím vonku, keď stále nič nemám ušetrené.

S týmto mám potom spojené ďalšie symptómy, ten otravný Mozgotrap v mojej hlave mi občas našepkáva, že som už doma dobrá, len ako stroj na peniaze. Snažím sa ho umlčať niekedy s väčším, niekedy s menším úspechom.

Ďalšou mojou opatrovateľskou diagnózou je, že keď idem zamyslená po ulici, občas rýchlo neviem, či mám pozdraviť GRUSS GOTT, alebo DOBRÝ DEŇ. Pár krát sa mi už stalo, že sa na mňa okoloidúci pozrel dosť udiveným pohľadom.

Čím dlhšie robím opatrovateľku, tým viac mám dojem, že niektoré starecké neduhy sú nákazlivé.

1. ZÁBUDLIVOSŤ

Stáva sa mi, že keď si nezapíšem do debilníčka hneď, tak potom v obchode neviem, čo mám kúpiť, pretože si neviem spomenúť, či mi soľ dochádza doma, alebo v práci.

2.HLUCHOTA

Pri mojej rakúskej babulke som si už tak zvykla mať televízor, ako sa hovorí, na plné pecky, že doma, pri našom domácom- stíšenom režime nerozumiem takmer nič.

3.ZIMOMRAVOSŤ

U nás doma sa neprekuruje. Nikdy som nebola zvyknutá na veľké teplo, nie je to zdravé, a stojí to peniaze a my Slováci máme šetrenie tak akosi v krvi. Ale čím dlhšie žijem v prekúrenej domácnosti rakúskej babičky, tým častejšie sa pristihnem pri tom, že doma tajne krútim kolieskom aby som pridala na kúrení. Rodinným príslušníkom je teplo, mne je zima a tak si tým kolieskom krútime všetci, na striedačku, jeden do ľava, druhý do prava.

4. POMÄTENOSŤ

Nemajte mi za zlé, výraz, ktorý som použila, ja si tak niekedy naozaj pripadám, občas sa totiž v noci zobudím a neviem, kde som, či doma, alebo v práci.

Som žena vo veku, ako sa hovorí, „mladosť v pr…. a do dôchodku ďaleko“. A keďže robiť a zarábať treba, premýšľam akými diagnózami ešte budem zasiahnutá, než sa k tomu dôchodku prepracujem.

Moja dcéra mi nedávno zo žartu povedala: „Mamina, tak sa mi zdá, že každá opatrovateľka je nejako postihnutá. Niektorá je závislá na umelých nechtoch a mihalniciach, niektorá trpí závislosťou na nakupovaní a ty si chorá z internetu. Stále si tam prilepená a zbieraš lajky ako 15 – ročná.“ Nuž, posúďte sami 🙂

Tento článok som napísala v práci, pri mojej rakúskej babenke, ktorej na šťastie vôbec nevadí, že stále ťukám do počítača, ako ďateľ.

Obe to moje ťukanie už berieme ako DIAGNÓZU.

…

MOHLO BY VÁS TIEŽ ZAUJÍMAŤ:

Tlačená kniha: DENNÍK OPATROVATEĽKY – cesta do hlbín opatrovateľskej duše

Pravdivý príbeh slovenskej opatrovateľky v Rakúsku

Knihu si môžete zakúpiť na TEJTO STRÁNKE (klik)

Viac info o knihe nájdete TU