Talianske Vianoce

Vianoce 2012 na mňa padli pri jednej milej, takmer storočnej tete v Dornbirne. Malebnom meste takmer na konci Rakúska, v prostredí, už nasiaknutom „švajčiarskou“ atmosférou pohody. Aby sa mi sviatky spájali aj s domovom, po prvý krát mi rodina dovolila zobrať si so sebou aj svojho malého psíka – čivavku. Ako vianočný Bonus 🙂

Nebudem tu opisovať cestu vlakom- 22.12., ako sa mi ťažko cestovalo z domova preč. Doma som totiž nechala ako vdova samotnú dcérku. Našťastie milá rodina jej „Lásky“ ju samozrejme pozvala na Štedrú večeru k sebe. Takže Ježiško u dcérky bol vybavený a psík zaopatrený pri mne.

Celou cestou do Dornbirnu som si ale v hlave sústavne premietala možný scénar 24.12. Ako to po prvý raz bez rodiny zvládnem, byť pod stromčekom bez najbližších. Vtedy to bola pre  mňa veľká neznáma! A nálady pred službou mi nepridala…

23.12., deň pred Vianocami, sa na podvečer k tete náhle  zahlásila celá jej rodina, 5 vydatých dcér s manželmi a deťmi a vnukmi… Že vsetci spoločne ozdobíme u tety vianočný stromček a popijeme punč. A tak sa aj stalo. Nálada bola veselá a búrlivá, no malo to malý háčik. „Samozvanci“ punč priniesli, asi 20 ľudí (pri ktorých nastal problém so sedením a musela som požičiavať stoličky od susedov), no na jedenie zabudli. Ako aj na kávu a vlastne všetko…

A tak, po ich odchode, naša chladnička zostala úplne prázdna, v dóze žiadna káva, v komore žiadne pitivo a minerálky… Žiaden chlieb, syr… proste NIČ! Bolo mi do plaču! K tomu ráno už nebolo otvorených veľa obchodov, no hlavne – v peňaženke mi zostalo asi len 15 eur (po väčšom „ježiškovskom“ potravinovom nákupe, deň predtým). Rodina tety síce bola solventná, ale na týždeň mi vždy dávali len 60 eur a ani o cent viac! Ani na sviatky!!

Čo teraz?? Raňajky som poriešila nejakým sáčkovým bylinkovým čajom, ktorý zakaždým mám v kufri a nejakými musli tyčinkami z kabelky. V najbližšej „Večierke“ som potom dopoludnia urobila skromný nákup na 3 sviatočné dni. Až som sa obdivovala, čo všetko som po premyslenom pláne varenia za 15 eur nakúpila. Včetne sáčkovej polievky a nejakej hotovej bábovky z Billy…

No aj napriek tomu, veselo mi nebolo. Môj psík ma obšťastňoval svojou večne veselou povahou, no ako sa blížil podvečer a vidina sviatočnej večere doma na Slovensku, akosi mi nechtiac mizol úsmev na perách a bola som stále tichšou a smutnejšou. Človek by použil na svoj stav moderný výraz- ocitla som sa v depke: z rodiny tety, ktorá nás totálne, deň pred Ježiškom vyjedla (asi nechtiac) a nechala tak. Na pospas osudu. Veď šikovná opatrovateľka si predsa nejako pomôže, ako už aj v iných situáciách…

Takéto a podobné myšlienky mi neustále vírili hlavou… Ako čas ubiehal- pomaly som už začala pripravovať veľmi skromnú večeru- keď tu náhle zazvonil tetin telefón. Volal jej jej vnuk, ktorého som zatiaľ nepoznala a nikdy nevidela. Nakoniec chcel k telefónu aj mňa a zaželal mi pekné sviatky. Akoby len tak, záverom, sa ma opýtal, ako sa máme. A ja, celkom úprimne, som mu porozprávala celú „story“ z minulého večera, ako bolo fajn, no ako sme zostali bez jedla a peňazí… Mala som pocit, že dotyčný  bol celkom zaskočený z mojej úprimnosti a aj danej skutočnosti… A len niečo rýchlo zamumlal a slušne sa rozlúčil. A ja som ďalej varila nejaké drobnosti…

Približne o pol hodiny, keď som už chcela servírovať našu skromnú večeru na slávnostne prestretý stôl (so slávnostne oblečenou tetou a mnou), náhle nám niekto zazvonil pri dverách. Keď som otvorila- pred domom stál v tme taxík a šofér nám oznámil, že má nás odviesť na danú adresu- k tomu tetinmu vnukovi, s ktorým som pred chvíľkou volala. No takmer som odpadla od prekvapenia! Hlavne preto, lebo za svoje plánované vianočné „menu“ som sa pred tetou (a aj sama pred sebou) veľmi hanbila a vidina Štedrého večera niekde „inde“ s normálnym jedlom ma veľmi potešila!

Na tetu a seba som len rýchlo prehodila zimné kabáty a s rolátorom sme nasadli do taxíka. Teda tetu som doň trošku „napasovala“, lebo predné sedadlo veľkého „buráka“ bolo pre ňu trošku privysoké. Ale ako šikuľky sme napokon všetko zvládli a vpluli do čierňavy noci.

Taxík o chvíľku zastavil pred pekným moderným domom a privítal nás tetin vnuk. Veľmi šarmantný 30- tnik, ktorý hneď nástojil na tom, aby sme si potykali. Veď sú Vianoce- sviatky pokoja a lásky… Prečo nie…

V rozsvietenom dome s mnohými vianočnými svetielkami a cencúľmi na nás čakal obrovský stromček a nádherne prestretý vianočný stôl. Okolo neho asi 15 ľudí, zväčša usmiati Taliani, lebo manželka dotyčného bola pravá Talianka. Veľmi milá a srdečná osôbka!

A potom to celé začalo! Po vzájomnom predstavovaní sa začali pravé talianske Vianoce s výborným ľahkým vínom a špagetami a morskými príšerkami. Nebol to náš kapor a zemiakový šalát, to nie, ale v danej srdečnej, hlučnej atmosfére mi to bolo akosi jedno. Hlavne, že v dome panovala VEĽMI srdečná atmosféra s ľúbozvučnou taliančinou…

A aby prekvapení večera  nebolo málo, mnohé „tetičky“ made by Itália nám venovali svoje darčeky (šále, rukavice..), keď videli, že my s tetou žiadne nemáme… Ale to pre mňa nebolo v tú chvíľu vôbec podstatné! Tešila som sa „teplúčku“, ľudskému,nehranému, ktoré naozaj z hlučných Talianov na nás sálalo. Presne také, aké má na Vianoce byť! 🙂 Spolu s pesničkami v ľúbozvučnom jazyku…!

Cestu domov si už nepamätám, ako ani uloženie tety do postele. Obe sme totiž boli o polnoci už veľmi unavené, ohlučené… a doslova sme odpadli! A ani neviem, ako som zaspala. Akurát ráno teta mala pod vankúšom svoj obľúbený obraz anjela, ktorý jej visel nad posteľou. Prečo na ňom v noci spala zostalo nezodpovedané… Asi sa mu chcela poďakovať za naozaj veľmi príjemný, netradičný večer…

Príbeh, na ktorý asi nezabudnem. Hlavne preto, že opätovne sa mi potvrdilo, že kde je dobrá vôľa- všetko sa vyrieši. Niekedy aj celkom samo…

Toľko spomienka na Vianoce a Dornbirn 2012. Tak ako zo začiatku vyzerali zle/nedobre a ja som bola z nich tuze smutná, tak nakoniec dopadli veľmi, ale veľmi príjemne! S tetou sme potom dalšie dva dni „žili kráľovsky“ vďaka bohatej výslužke. Aj keď z morských príšeriek a špagiet 🙂 Ale neva. Veď celé sviatky boli atypické a netradičné, plné zvratov a prekvapení! Asi ako celá, na zážitky VEĽMI  bohatá práca opatrovateľky!!

Jana zo Senca

P.S. Posielam obrázok, olejomaľbu, ktorú som práve dokončila v službe v At. Pretože nielen rada píšem, ale aj maľujem 🙂
Obrázok má názov  „Dog’s Betlehem“, alebo „Zrodenie psa“ 🙂

Zažili ste aj Vy príbeh, o ktorý sa chcete podeliť? Napíšte mi: marta.kluchova@gmail.com