Z počítačového nevedka- blogerka

Som dieťa sedemdesiatych rokov a detstvo som trávila čítaním kníh. Keby mi pred piatimi rokmi niekto povedal, že budem písať blog, asi by som si poklepkala po čele a myslela svoje. Počítač som vedela len zapnúť a vypnúť, informačné technólogie boli pre mňa veľkou neznámou a internet som k životu nepotrebovala. Nevedela som pochopiť  ľudí, ktorí trávili za počítačom more času a možno by to tak bolo do teraz.

Nebyť mojich detí.

Tie už vyrastali v celkom inej dobe a denne mi usilovne pílili uši vetou: „Mami, treba počítač!“ Statočne som odolávala, ale argument, že ho potrebujú na učenie, zabral . A tak deti dostali  počítač. Samozrejme, že ho používali viac na zábavu, ako na učenie a ja som denne bojovala, aby netrávili všetok čas na facebooku, alebo hraním hier. Nechápala som, čo ich tam stále môže baviť a nástrahám internetu som sa snažila nepodľahnúť. Nelákal ma a bála som sa ho.

Možno by to tak bolo do dnes, keby som neodišla opatrovať starčekov do Nemecka a neskôr do Rakúska.                                                                                 

O mojej ceste za prácou v zahraničí si môžete prečítať TU (kliknite)

Prvý  mesiac , trávený v cudzine som denne telefonovala domov, bola som osamelá, bolo mi smutno  a chýbali mi moji blízki. Potom prišla faktúra za roamingové hovory a ja som sa zhrozila, ale telefonovať som neprestala. Nevedela som byť bez spojenia s domovom. Ale vedela som, že s tým musím niečo urobiť, inak sa môžem rovno zbaliť a vrátiť domov. Jediným riešením bol internet, ktorého som sa do vtedy tak bála.

Vtedy som ešte nevlastnila „hladkací“ telefón a tak som si kúpila malý notebook a do neho modem s rakúskou sim-kartou, s pripojením na internet a začala sa učiť. Založila som si emailovú adresu a účet na facebooku, na skype.

Všetko som sa učila ako samouk a moc mi to nešlo. Pomaly, krôčik po krôčiku som rozlúskavala technické hádanky a robím to do dnes. Stále toho veľa neviem a stále sa mám čo učiť. Televízia pre mňa prestala existovať. Otvoril sa mi celkom nový, svet a znížili sa moje účty za telefón.

Z IT embrya sa stala závisláčka na nete, milujem facebook a denne sa učím nové veci. Jedným z mojich novoročných predsavzatí bolo, naučiť sa tvoriť webové stránky a tak som tu, tvorím si blog  a veľmi ma to baví. Robím presne to, čo som kedysi nechápala, dokážem za počítačom presedieť hodiny a nevnímať čas.

Pri blúdení facebookom som narazila na niekoľko internetových kurzov- zameraných na tvorbu webových stránok, blogu, eBookov, niektoré som si kúpila a vzdelávanie v tomto smere ma úplne pohltilo. Stále sa mám čo učiť.

Tak, ako ma kedysi vzrušovalo blúdenie po obchodoch a nakupovanie handier, tak mi teraz robí radosť, kúpiť si nejaký dobrý infoprodukt a niečo nové sa naučiť. Nakupovanie oblečenia- len tak, pre radosť, mi už vôbec nič nehovorí, peniaze teraz míňam na celkom iné „veci“.

Napísala som prvé články a celkom ma to písanie chytilo za srdce. Som hrdou mamou troch e-bookov.

Kto by to bol kedysi povedal, že budem písať elektronické knihy. Ja sama určite nie.

Písanie sa stalo mojou veľkou vášňou, ktorú by som, nebyť internetu, možno nikdy neobjavila. Odporúčam to každému.

Keď píšem, zabúdam na čas. Je to moja terapia, liek na každú bolesť. Pomáha mi to prežiť turnus bez smútku za domovom. Našťastie mám klientku, ktorej to moje večné ťukanie do počítača neprekáža.

Mám tiež dve fanúšikovské stránky a facebookovú skupinu.

Naozaj teraz žijem dva životy. Jeden skutočný a ten druhý- virtuálny. A oba milujem.

Žijeme v úžasnej dobe. Môžem byť KDEKOĽVEK NA SVETE a pri tom denne byť v spojení, so svojimi doma. A keď  hľadám odpoveď na akúkoľvek otázku, stačí pár klikov prstom a mám, čo som chcela. Do sveta internetu postupne zaúčam aj moju 85 ročnú rakúsku babičku o ktorú sa starám. Často jej vyhľadávam rôzne, informácie a zaujímavosti, alebo ukazujem fotky, prehrávam videa. A ona sa nestačí diviť, kam sa to do tej čarovnej skrinky všetko zmestí.