Príbeh opatrovateľa – služba v kláštore

Bol som požiadaný riešiť problém v kláštore, kam ženy nesmú vstúpiť.

Mladý páter – 55 rokov, vzdelaný, múdry, tichý a osamelý, po ťažkej mozgovej príhode. V kláštore ležal asi tri roky, žiadny kontakt so svetom, jeho najlepší priatelia – samota, ticho  a nemohúcnosť, si vybrali svoju daň…

Na uvítanie som sa predstavil a povedal som mu, že som jeho osobný opatrovateľ, terapeut, masér a šofér vozíka v jednej osobe… Prejavil neskutočnú radosť… O dva dni sme boli priatelia a čo som mu povedal, snažil som sa plniť. Za tie roky ležania bol dosť stuhnutý, no nesťažoval si na bolesť, pri cvičení ráno a poobede.

Na druhý deň, ako som prišiel, som sa ho medzi cvičením naschvál spýtal: „To mesto, kde sme, bude asi moc staré, že?“ A čakal som čo mi odpovie. Ten výraz,  ako sa na mňa pozeral… V očiach mu preletelo všetko, veľa vecí, ale takúto otázku  odo mňa  nečakal.

Päť sekúnd bolo nekonečné čakanie na odpoveď. Chcel niečo povedať, ale vyšlo z neho iba: „Ty nevieš, čo je toto za mesto?“ Povedal som, že nie. Musel som to povedať, keď som sa tak blbo, úmyselne  spýtal. „Zajtra Ti ho celé ukážem a poviem Ti o ňom všetko.“

Jedna obyčajná otázka a čo to všetko spôsobilo… Poukazoval mi staré mesto a porozprával celú históriu. Musím dodať, že jeho svet, bola tmavá izba  a v nej mal všetko čo potreboval. Tam spal, jedol, oddychoval, modlil sa a čakal na ďalší deň.

Po návrate z výletu, z mesta, som sa ho spýtal, prečo neraňajkujeme, neobedujeme a nevečeriame spolu s ostatnými. Povedal, že dnes nie, že zajtra. „A čo bude  zajtra?“ Znova  som sa ho spýtal. Pozeral sa znova na mňa,  alebo do mňa, tým istým pohľadom, usmial sa a povedal: ,,Ozaj, prečo zajtra, ideme  dnes.“

Atmosféra, aká nastala, keď som otvoril dvere na jedálni, bola neskutočná. Bolo ich tam asi desať. Nechápavo pozerali, čo sa deje. Postavili sa a za úžasného potlesku,  s úsmevom podávajúc mu ruku,  ho vítali,  že prišiel medzi nich a že sú znova  všetci spolu, za jedným stolom.

Každý deň bol pre mňa,  ale aj pre neho, niečo nové, čomu sa nebránil. Raz večer mu vravím: „Páter, aké máš dlhé nechty na nohách, ja ti ich ostrihám.“ Iba sa pousmial a povedal: „Dobre“. Keď som bol hotový, spýtal sa, ukazujúc mi prsty na rukách: „A čo ruky?“  A ostrihal som aj nechty na rukách. V piatok ráno mi páter znova hovorí: „Nohy a aj ruky si mi ostrihal, ale ja chcem, aby si mi ostrihal aj trojročnú bradu, chcem, aby som mal oholenú tvár ako máš ty.“

A to už bolo na mňa priveľa,  išiel som za predstaveným kláštora, aby mu to vyhovoril, lebo páter bez brady…, no to čo by bol, aký páter?? Nakoniec som ho ostrihal s podmienkou, že mu nechám malú briadku. Predstavený kláštora aj ostatní nechápali, čo sa deje,  ako som ho zmenil po pár dňoch a jeho troch prázdnych rokoch. On a také pokroky.

Opatrovateľ Pavel

Zažili ste aj Vy príbeh, o ktorý sa chcete podeliť? Napíšte mi svoj opatrovateľský príbeh a zašlite na emal: marta.kluchova@gmail.com

Teším sa na Vaše príbehy 🙂