Veľká noc slovenskej opatrovateľky v Rakúsku

Apríl 2017

Rok sa s rokom stretol a ja opäť trávim sviatky v práci. Nič sa nezmenilo. Chýba mi moja rodina a chýbajú mi slovenské obyčaje… Všetci sú doma, alebo niekde na výlete, užívajú si predĺžený víkend, užívajú si jeden druhého, slniečko a prichádzajúcu jar.

Na Veľkú noc som nebola doma 7 rokov a musím priznať, že by som si už to naše slovenské – spoločensky tolerované týranie žien aj celkom rada pripomenula. Sviatky trávim zavretá v starom, tmavom, depresívnom dome, so starým človekom a nič mi tu nepripomína naše tradičné Veľkonočné sviatky.

V Rakúsku sú celkom iné zvyky, ako na Slovensku. Tu deti na Veľký piatok chodia po domácnostiach s rapkáčmi, recitovať vinše, za čo dostanú od domácich sladkosti a drobné peniaze. A počas Veľkonočného pondelku deti hľadajú po záhrade poschovávané vajíčka, ktoré tam vraj schoval veľkonočný zajko.

Veľkonočné sviatky v Rakúsku trávim ako každý iný deň, sviatok – nesviatok. Niečo som navarila, pochystala sladkosti, ozdobila kuchynský stôl a poobede prehováram babku na malú prechádzku. Na úkor svojho voľna. Je mi ľúto babky, že sedí stále v dome. Často ju volám von, ale ona nechce nikam chodiť, hoci by mohla. Dnes sa však dala prehovoriť, možno ju presvedčilo slniečko, svietiace do okien.

A tak začína príprava na prechádzku. Babka sa parádi ako na rande. Obliekanie a chystanie trvá dlhšie, ako samotná prechádzka. Berieme Williho (Willi je babkin rolátor – pomôcka na chodenie, ona vraví, že je to jej frajer) a ide sa na prechádzku. Asi po stý krát si vypočujem info o všetkych domoch a babkiných susedoch, okolo ktorých prechádzame a ideme nazad.

Neskoré popoludnie trávime pri hre „Človeče nehnevaj sa“. Hrávame ho každý deň, už asi štyri roky.

Ak raz skončím s touto prácou, nechcem viac tú hru ani vidieť. Hrávame naraz nie s dvoma, ale so šiestimi farbami. Čiže, každá máme 12 figúriek v troch farbách a hráme so všetkými naraz. Dobrý tréning pre pamäťové bunky.

Babka to tak hrávala so svojimi súrodencami a naučila túto náročnú hru aj mňa. Veru, klobúk dole pred ňou, ako vo svojom veku dokáže sledovať všetky farby a pamätať si, kde má ktorú figúrku vyhodiť.

Ja som sa čosi natrápila a naprehrávala, než som sa stala babke rovnocenným spoluhráčom.

Dnes už sa mi občas podarí aj vyhrať. Ale stále som nepochopila, prečo má tá hra také meno – ,,nehnevaj sa“, veď je to čistý infarktoid!

Keď dohráme, zapína sa telka. Každý deň ten istý, babkin obľúbený program – Hitparáda a potom Disco, 70., 80. roky. Túto hudbu mám celkom rada, pripomína mi detstvo. Občas sa tu pozerá aj kriminálka, správy, alebo dokument o zvieratách.

Po ôsmej sa pomaly odoberiem do svojej izby, babka ešte pozerá nejaké krimi, na šťastie je dosť samostatná a nevyžaduje, aby som sedela pri nej.

Dni opatrovateľky v Rakúsku sú jeden ako druhý. Sviatok – nesviatok. Tie naše slovenské obyčaje mi tu chýbajú. A úplne všetky, aj tie, ktoré mi doma liezli na nervy, teda oblievačka a šibačka. Chýba mi tá veselá atmosféra okolo toho. Asi som riadne šibnutá Slovenka 🙂

Ale musela som utiecť do sveta za prácou, aby som si uvedomila, že sviatok je vtedy, keď som DOMA.

Tento príbeh a mnohé iné, nájdete aj v knihe DENNÍK OPATROVATEĽKY.