Lekár lieči, Boh uzdravuje

Nemala som na ružiach ustlané, no napriek tomu, čo všetko som prežila, som veselý človek, ktorý sa snaží na tie zlé veci zabudnúť, vymazať z myšlienok a myslieť na niečo pekné, čo som prežila, aj neprežila, čo by som chcela prežiť. Ja tomu vravím pozitívne myslenie.

Aj keď na lásku a manželstvá som nemala šťastie, aj keď ma to vždy stretlo, ale niekam sa stratilo, nezanevrela som na život, na mužov.
Bola som vydatá za prvého manžela, otca mojich troch detí 23 rokov. Naše manželstvo bolo dobré, aj zlé, ako to býva v manželstvách. Pracovala som v kuchyni, ako kuchárka a popri práci som si robila večerné školy, kde som získala dve maturity.

Keďže môj manžel sa trochu nudil, tak sa zamiloval do mojej najlepšej kamarátky, s ktorou som chodila aj na spomínané večerné štúdium.

Jedného dňa mi kamarátka zavolala, že čaká dieťa s mojím manželom. Samozrejme, myslela som, že si robí srandu, že to je zlý sen. Nie, nebol to zlý sen, bola to realita a ja som sa zrútila, ale tak, že som chytila zlosť s začala bojovať, aj s manželom aj s kamarátkou.

Prehrala som, ale to ma posilnilo natoľko, že som sa rozviedla a žila svoj život so svojimi deťmi. Spravila som 3 svadby, zadĺžila som sa a tak som pomaly splácala svoje úvery z platu kuchárky. Chcem podotknúť, že manžel mi zobral vkladné knižky, odsťahoval sa k milenke a o svadbe ani jednej nič nevedel, z dôvodu, že ho deti odpísali.

Po 10- tich rokoch, ako 52 ročná, som sa cítila veľmi osamelo. Našla som si priateľa o 12 rokov staršieho.
Bol to veľmi dobrý človek, bola som veľmi šťastná, ale o 2 roky neskôr bolo po mojom šťastí. Prišla choroba a rozprávke je koniec… zomrel.

Veľmi dlho som sa z toho škriabala, psychicky som bola, živá mŕtvola. Žila som, lebo som musela, ale chcela som zomrieť. Deti mi kúpili psíčka, dala som mu meno RIKINKO. Fungovali sme spolu 8 rokov a bola som šťastná. Chodila som do Rakúska opatrovať, starala sa o neho dcéra. Ale, zase to, čo som veľmi ľúbila, mi odišlo. Už som myslela, že končím a nebudem ďalej bojovať. Už bude rok, od havkovej smrti, ale stále si poplačem…

Takže som zase sama. Ale znova som plná elánu, energie a chuti do života. Známi ku mne chodia načerpať pozitívnej energie. Ja zase rozdávam úsmevy, radosť zo života, energiu. Našla som človeka, ktorý ma veľmi miluje, ale už si nechávam odstup, čo sa týka citov. Čas ukáže, čo mi osud ešte nadelil.

Aj cez to trápenie, ktoré som prežila, cez smútok, sklamania, som sa zase našla. Som optimistka a  s úsmevom na tvári nešetrím.

Možno ten môj životný príbeh niekomu pomôže, posilní, dodá nádej. Bojovať a prijímať rany osudu, to človeka len posilní. Nie každá žena je vnútorné silná. Keď sa ocitne v situácii, ktorá je na pohľad neriešiteľná, možno to vzdá, alebo rezignuje na život, na všetko. Píšem to pre ženy, ktoré už stratili vieru v život, ktorý môže byť ešte pekný. Netreba sa vzdávať a rezignovať.

Moji známi sa snažia, aby ma napodobnili, aby tak mohli zvládať niekedy, neriešiteľné situácie, ako ja. Každému môžem odporučiť to, čo pomáha mne a to je pozitívne myslenie. To sa musí človek naučiť. A ďalšie, čo mi pomáha je viera v Boha. Tú by som asi dala na prvé miesto.

Moje motto je:

Lekár lieči, Boh uzdravuje… a uzdravil ma.

Viera Lukáčová- opatrovateľka

Máte aj vy svoj príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť? Napíšte mi na email: marta.kluchova@gmail.com