Moje opatrovateľské Vianoce

Pred deviatimi rokmi môj manžel odišiel do nebíčka. Bola som veľmi zranená na duši a zároveň som nenávidela celý svet. Mala som pocit, že sa môj život definitívne skončil. Odišiel milovaný manžel, teda polovica zo mňa.

Musela som zmeniť prostredie a prísť na nové myšlienky… teda odísť niekam, kde mi nebude nič pripomínať to, čo mi tak veľmi chýbalo. Odišla som teda pracovať do Rakúska, po absolvovaní všetkých  záležitostí, nevyhnutných na vykonávanie tejto práce. Môj turnus mi vyšiel tak, že na Vianoce som bola pracovne v zahraničí. Aj som sa v duchu potešila, že prvé Vianoce bez milovaného manžela by som doma aj tak ťažko znášala.

Ale, keď raz má človek ,,šťastie“, tak sa s ním stále vlečie. To šťastie som samozrejme myslela v opačnom slova zmysle… Bola som  smutná. To nové prostredie… a bolo mi smutno, že keby žil manžel, nemusela by som pracovať v cudzom svete, s cudzími ľuďmi, cudzie zvyky, atď.

Ako to býva, predvianočný čas má svoje čaro, ale mne sa stále chcelo veľmi plakať. Keďže cez deň som nemohla, tak som sa uvoľnila v noci do vankúša. Na ďalší deň začali Vianoce. Pripravovali sme s dcérami na večer pohostenie, každý veselý, tak som sa chcela aj ja prispôsobiť, aby som tam nekazila atmosféru… Prišla celá rodina, rozdali sa darčeky, každý šťastne  naladený a ja som sa snažila prispôsobiť, ale keďže tá nemčina mi nešla dobre, tak som sa len tvárila, že rozumiem. Keď sa oni smiali, smiala som sa aj ja. Keď boli vážni, bola som aj ja.

Sedeli sme v obývačke, za bohato prestretým stolom a všetko bolo fajn. Pre mňa to nebolo fajn, ale akože áno, aby som sa prispôsobila. Keďže, susedia zavítali popriať Veselé Vianoce, tak si prisadli ku stolu. Bavili sme sa o všetkom možnom, aj keď som toho veľa nerozumela… Popili nejaký alkohol a sused navrhol, že dôjde domov pre harmoniku, teda akordeón, že si za spievame koledy.

Keď doniesol harmoniku, vedel asi zo tri piesne zahrať a začali sa všetci smiať… Keďže moja rodina vedela, že som hudobníčka, že práve viem hrať na harmonike, tak ponúkol mi sused harmoniku, aby som zahrala nejaké slovenské  koledy. Verte mi, že na hranie a spievanie som mala najmenšiu chuť. Aj keď som sa bránila, nedali sa odbiť a tak som zobrala harmoniku a teda začala na nej hrať. Aj keď som už dlhší čas nemala dôvod si zahrať, boli veľmi z ,,Tichej noci“očarení.

Ale mne sa veľmi chcelo plakať. Čím viac nálada gradovala, tým viac som sa nemohla udržať od plaču… a tak som vybuchla s plačom nahlas. Samozrejme, všetci ostali ako zmrazení, nevedeli si vysvetliť, čo sa deje. Keďže moja pacientka nebola chorá, len veľmi stará, potrebovala mať opatrovateľku- spoločníčku, veľa sme sa pred tým rozprávali. Teda aj o mojom živote. Veľmi ťažko, ale po dlhom tápaní som jej dosť o sebe povedala.. A keďže bola veľmi inteligentná, vedela, o čo ide a začala aj ona plakať, lebo bola veľmi citlivá a  nezdržala sa.

Ja som sa ospravedlnila a už som sa nezmohla, ani na jedno slovo. Odišla som do svojej izby, kde som v slzách strávila až do neskorej noci. Píšem tento môj príbeh, ale nestačím si utierať slzy. Aj keď  už uplynie deväť rokov, každé Vianoce si na toto spomeniem, aj keď by som na ten môj nepríjemný zážitok najradšej úplne zabudla. Žiaľ, nikdy ho z pamäti nevymažem…

Chcem, ešte pripomenúť, že pracovala som v tejto rodine ešte 5 rokov. Rodina bola ku mne zhovievavá, tešili sa, keď mi vyšiel turnus na Vianoce, lebo už som im zahrala aj na harmonike bez toho, aby som mala taký záchvat plaču….teda ešte dvakrát som bola na Vianoce v ich rodine…

Hovorí sa, že čas je najlepší liek na dušu, aj na telo… a ja to môžem len potvrdiť. Zmenila som myslenie z negatívneho na pozitívne a teraz má vyhľadávajú moji známi, za účelom načerpať odo mňa pozitívnej energie. Verte mi, bola som zrelá, vyhľadať si odbornú pomoc a teraz vyhľadávajú mňa, aby som im dávala pozitívnu energiu… Zmenu myslenia určite neľutujem a odporúčam to každému, kto sa ocitol v podobnej situácii. Funguje to…

Viera Lukáčová

Zažili ste aj Vy príbeh, o ktorý sa chcete podeliť? Napíšte mi : marta.kluchova@gmail.com